Vystupujem z radu cínových vojačikov

V polotme som videla pred sebou dve ruky. Snažili sa niečo udržať a netriasť sa pri tom. Tie ruky patrili mne a otáčali kľúčom, aby ma spolu s mojimi rozletenými myšlienkami vypustili z domu. Na druhej strane dverí som zakopla o tuhú noc a bez akejkoľvek - čo i len vonkajšej a zdanlivej ochrany, ktorú som z času na čas pociťovala vo svojej zatuchnutej detskej izbe – som vyletela rovno do stredu kamenistej cestičky, cez ktorú sa raz za milénium predralo aj nejaké to auto.

Toto bol môj raj na Zemi, miesto, kde sa dá stráviť celý život. Toto som si o ňom mala myslieť a byť vďačná, že tu môžem existovať. Niekde sa však stala strašná chyba, pretože raj sa mi premietal do pekla ružová už dávno nebola ružovou.....

Ako som sa obzerala po ulici, všimla som si, že občania nášho mesta nezapreli svoje estetické cítenie a vyzdobili si okná rôznymi kreatívnymi vetami, ktoré vydolovali akiste až niekde z hĺbky svojich bezodných fantázií. Väčšina tabuliek bola gýčovito vyzdobená zlatom a secesnými vzormi, na niektorých boli dookola krásnučké kvietočky, z ktorých sa mi nebezpečne dvíhala hladina cukru v krvi, a občas na mňa púlili očičká malé milučké šteniatka, všetky do jedného s ružovou mašľou okolo krku. Výzor týchto rámov príjemne ladil s obsahom viet na tabuliach, napríklad: „Tu sa spí. Nerušiť. Spánok. Nerušte. Nebudiť.“ a podobne.

Okrem malého lesku, ktorý zanechával odrážajúci sa mesiac na rámoch tabúľ, sa v celej ulici nič ani nehlo. Ba čo viac, ani v celom meste, ako som zistila cestou na vlakovú stanicu. Samotná čakáreň bola olepená zápachom bezdomovcov, lavičky boli husto doškriabané ich nechtami zašlými špinou. Vnútri dreva som počula cvakanie čeľustí a chrúmanie. Tisíce červotočov, o ktorých cez deň nikto nevie....tisíce nevšímavých ľudí, rovnako skrytých do svojich útrob ako predavačka za starým sklom..... Zaklopkala som naň, predavačkine oči sa pootvorili a kľúčik na chrbte sa začal otáčať.... Napadlo ma, čo by asi urobila, keby som jej kľúčik vytiahla.... Bola to taká odporne zlomyseľná predstava.....ako keď chromému vytiahnete vozíček spod zadku.... No čo by teta urobila? Nič. Stratila by svoj milovaný stereotyp a pravdepodobne aj samu seba. Rozhodla som sa, že jej doprajem tú klinickú smrť, v ktorej sa nachádza. Zobrala som lístok z jej vlažných tuhých prstov a vyšla na nástupište.

Rýchlik 803 pri mne prehrmel takou rýchlosťou, až som si myslela, že z nenávisti voči mojej osobe poruší cestovný poriadok a na našej stanici pre mňa jednoducho nezastane. Nakoniec zastal, aj keď o ľútosť som vôbec nestála. Ukradomky som si utrela slzy z očí a nechala sa vtiahnuť do jedinej kabínky v celom vlaku, ktorá nebola prázdna. Na sedadle ležala Paris Hilton. Bohužiaľ júnové vydanie.... Neostávalo mi teda nič iné, ako nechať sa unášať vlakom a spánkom, spolupôsobiacim v nervóznejšom prevedení symbiózy.

Vystúpila som samozrejme na správnom mieste, ťahaná správnou atmosférou, s ktorou som, zdá sa mi, spojená pupočnou šnúrou. Na tomto nástupišti bolo plno ľudí, všetci sa len tak tmolili, očividne unavení, ale nepôsobili dojmom, že by videli nočné spoje prvýkrát v živote..... S radosťou som sa tvárila, že so mnou je to podobne a snažila som sa nenápadne skryť tú rozťahanú kazajku (ktorú mi nehanebne navliekli pri narodení, ale vyrástla som z nej a už ma ukrutne tlačí) pod pulóver. To oblečenie bolo aj tak nepraktické, takže som sa vybrala do zavretého obchodného domu po nejaké pyžamo. V ceste mi stál iba alarm, ale aj ten zmĺkol, akonáhle som mu jemne priložila prst na pery. Teraz mi už nič nebránilo v skúšaní pyžám. Nakoniec som si vybrala tyrkysové so vzorom vtáčích krídel.

Vychádzajúc z obchodu som čakala, že až vyjdem na ulicu, zapadnem v dave toho množstva ľudí, ktorí budú tiež oblečení tak ako ja. Bohužiaľ každý bol odetý takpovediac „normálne“. Trocha ma to sklamalo, ale na druhej strane, tu mi aspoň nikto nič nevyčítal. Akurát jeden starší pán sa mi zahľadel do tváre a nedbalo na mňa vypustil kúdol dymu zo svojej nočnej dávky tabaku. Nikotín je od prírody agresívny, tentokrát som ho ale zastihla v celkom dobrej nálade. Zadrapil sa mi svojimi rachitickými rúčkami do nosa, zostal visieť držiac sa niekoľkých chĺpkov a hojdajúc sa hore – dole ako v záhrade na hojdačke. Toľká drzosť ma už ale vytočila, schmatla som milému pánovi jeho cigaretku, hodila jej slučku okolo žltého krku, dobre zatiahla, a obesila na námestí ako výstražné znamenie pre všetkých okoloidúcich fajčiarov, dúfajúc, že budú šíriť osvetu ďalej.

Moja cesta potom pokračovala k mostu ponad mohutnú rieku, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočné veľkomesto. Nasadla som na nejaký spoj MHD a ako vždy som počas jazdy medzi ostatnými žltými čiarami reflektorov obsypávala svojho plechového obľúbenca lichôtkami, aby som vyliečila jeho zakomplexovanú dušu, doráňanú množstvom hanlivých a zraňujúcich slov od nevďačných cestujúcich.

Až po nejakej dobe som si všimla, že v zadnej časti trolejbusu sa pridŕža tyče osoba oblečená celá v čiernom, očividne už dlhšiu dobu držiaca smútok za zosnulým blízkym. Jemne, priam magicky ako Copperfield som jej premaľovala čierne oblečenie jasnejšími farbami a na malú chvíľu sa mi zazdalo, že sa jej na tvári objavil nesmelý úsmev, ale vzápätí trolejbus vybral ostrú zákrutu a tá osoba stratila rovnováhu a padla štvornožky na zem, zúfalo šmátrajúc okolo seba rukami. Ukľudnila sa, až keď konečne našla svoju padnutú masku a bezpečne si ju pripevnila naspäť na tvár. Moje farby jej z oblečenia zmizli. Ostala iba pôvodná hrozivá čierna a ja som už mala problém rozpoznať za umelou hmotou tvár človeka, začala som ho vnímať tak, ako to načrtávala jeho maska. Hlavné bolo, že už stál znova stabilne.

Táto udalosť ma sklamala ešte viac, ale napriek tomu som vyšla na most, moju lásku, a vychutnávala si vrzgot dreva a železnej konštrukcie pod bosými nohami. V najvyššej časti som zastala a vytiahla z vrecka mobil. Naťukala som pár slov do SMS, zahľadela sa na blikajúce svetielka panelákov v diaľke a stisla „Send“. Neviem, ako dlho som tam len tak stála, hypnotizovaná žiarou mesta a valiacou sa masou vody, ale postupne som si začala uvedomovať chlad v mojich nohách aj mučivú osamelosť svojej osoby stojacej potupene v strede obrovského pevného mesta. Prídu či neprídu? Haha, aj Shakespeare by sa mi vysmial do tváre a označil ma za naivnú. Pretože nikto neprišiel.... Možno mali niektorí vybité mobily, možno niektorým nestačil kredit (aj keď na tomto mieste ľudia nemuseli žobrať popri zamestnaní), ale z tých zvyšných tisícov ľudí sa ku mne nikto neodvážil pridať. Godot nemá zmysle pre humor... Godot je krutý...

Nakoniec som sa musela pobrať naspäť, lebo noc sa pomaly končila. Boso som prešla celým mestom, nevynechala som ani jedinú mláku po ceste, ale nie zo zlosti, ani zo sklamania, jednoducho iba preto, lebo som mala chuť cez ne chodiť.

Tak som dúfala, že tie masy ľudí, ktorých som presvedčila, ma budú čakať s tortou v niektorom kupé, ale vlak bol znova prázdny, akurát namiesto Hiltonovej sa na mňa škeril Johny Depp. Zobrala som plátok do ruky a čítala, až kým som nedorazila na východziu stanicu. Práve svitalo a udalosti z noci sa nezadržateľne rozplývali v silnejúcom slnečnom svetle. Štrková cesta bola neobyčajne prašná, čiastočky špiny som mala aj všade vo vlasoch.

Tabuľky na našej ulici boli vymenené. Teda aspoň čo sa textu týka. „Česanie. Ja sedím na záchode. Ranná hygiena. Raňajky.“ Hm, „naši“ sa zase raz prekonali.... Toľké oduševnenie ma nemohlo nechať chladnou. S chuťou vyskúšať svoj vlastný talent som zobrala akúsi latu z garáže, načmárala na ňu pár slov a oprela ju o okennú tabuľu.

Toho rána si mohli susedia prečítať aj môj bezvýznamný odkaz: „Dajte mi vedieť, až sa preberiete. Ja som si išla trocha pospať...“